Zápisky jedného dievčaťa

A tak píšem. Baví ma to. Je to niečo viac. Môžem zachytiť každého motýľa, ktorý mi poletuje v hlave a naveky ho zhmotniť. Občas si v hlave píšem príbehy. Ak by niekto publikoval moje myšlienky dalo by sa z toho vydať pár priemerných kníh. Premýšľam o tom, čo napíšem a viem, že to nikdy nenapíšem. Nieže by som nechcela, alebo sa bála. Akurát..po chvíli to zmizne. Neostane nič. Zaujímalo by to niekoho? Zaujímala by niekoho moja myšlienka? Prečo? A ako dlho? Minútu? Alebo možno menej..možno môj článok ani nedočítajú dokonca..a nebudem im to mať za zlé. Rada sa podceňujem. Nie je to dobrá vlastnosť. Vždy keď niečo napíšem, som plná negatívnych dojmov z toho článku. Potom si ho o mesiac prečítam a páči sa mi. Keby som ho čítala na niečom blogu zaujal by ma. Možno teda niekoho zaujme. Mala som blog. Milovala som ho. Bolo to pre mňa niečo veľmi osobné. Niečo špeciálne. Tešilo ma písať tam. Nevadilo mi to, že o ňom takmer nik nevedel. Prezradila som ho len pár vyvoleným ľuďom. Pred časom jeden VYVOLENÝ neudržal tajomstvo. Poznáte pubertu.. Bojíte sa líšiť. Nik nemá rád ľudí, ktorí vyčnievajú z radu. A ja vyčnievam. A môj blog vyčnieval. Ale vydržala som to. So zdvihnutou hlavou som pretrpela posmech spolužikov. Bolelo to. Doriti bolí to stále!! To, že ľudia, ktorých sa zastávate, ktorým dôverujete, ktorým ste nikdy vedome neublížili, vás ponižujú je veľmi zlé. Majú plno silných rečí o tom, že všetci sú ovce a že nik nemá svoj názor. A ak ho niekto má je potrebné vysmiať ho. V samote svojej mysle si lížem rany. A viem jednu vec. Už nikdy nebudem môcť dôverovať ľuďom. Je to škoda, to že musím písať tu. Toto je len náhrada. Nie je to Môj blog. verím, že čoskoro získam to, čo mi vzali. A znovu budem písať na Môj blog. Nik ma nezastaví. Nik nechytí môjho ducha. Nikdy! Plná bolesti- JA